Za osemdesiatdva rokov svojho života prešiel Gerhart Hauptmann rozličnými stupňami vývoja, a hoci niektorými dramatickými dielami podstatne prispel k nemeckému naturalizmu, nikdy sa vedome nepripojil k nijakému literárnemu smeru. Charakteristickým znakom celej jeho tvorby je súcit s utláčanými a bezmocnými, tak ako to spodobil vo svetoznámych drámach Tkáči, Bobrový kožuch a Potkany, v poviedke Železničný strážnik Thiel a napokon aj v románe Atlantída. Hoci sa mu skutočnosť tak často prelínala so snom, vždy vychádzal z reality, s ktorou sa statočne boril.